Byť človekom vo svete, ktorý úpenlivo žiada o naše zaujatie, súcitenie a činy.      

Reflexe z Festivalu Body IQ 2019 v Berlíně

Autoři příspěvku: Rena Milgrom (CZ), Lenka Sabolčáková (SK)

V časti Berlína Kreuzberg, v zástavbe vysokých budov sídli Somatishe Akademie Berlin. Cez víkend 15.-17.11. 2019 sa tu konal už v poradí štvrtý somatický festival Body IQ. Štyri miestnosti s útulnou atmosférou, od rána do neskorého večera plnili pohybové workshopy, prednášky a diskusie. Tém bolo celkom 48. Facilitárov, z rôznych častí sveta, ktorý ich prišli sprostredkovať, bolo takmer šesťdesiat. Všetko sa nieslo v duchu: Somatického skúmania - Somatickej kultúry a umenia a - Somatického aktivizmu. Nebolo vo fyzických silách byť u všetkého. Prinášame správy a dojmy z toho, čo sme zažili a čo v nás zanechalo najintenzívnejšiu stopu...

Christa Cocciole: Radical Presence - Moving with playful compassion / Radikální přítomnost

Christa propojuje svoje taneční dovednosti do terapeutické praxe. Jako systemická tělově-orientovaná terapeutka se specializuje na práci s traumatem. Pracuje na psychiatrické klinice v Berlíně a ve své privátní praxi integruje umění a spiritualitu v pohybu. Říká tomu "radikální přítomnost" - pohyb s hravým soucítěním.

Na tomto workshopu zakoušíme, jak pracovat s traumatem jako facilitátoři. Jak nalézat nové příležitosti a možnosti v tělesné přítomnosti. Dozvídáme se něco o teorii traumatu a zkoušíme v pohybu budovat důvěru. Pracujeme s proximitou účastníků skupiny, vnímáme se vzájemně a verbálně reflektujeme, co se děje v těle. Je to intimní a silné. Je nás asi 50 v poměrně malém prostoru a blízkost je nevyhnutelná. Charismatická Christa si získává skupinové účastníky téměř okamžitě. Jeji dlouholetá praxe se odráží v nenásilném přirozeném láskyplném vedení.

Léčit trauma znamená setkat se v těle. Uzdravujeme se ve vztahu se sebou a s ostatními.

"Sociální změna se pohybuje rychlostí vztahů. Vztahy se pohybují v závislosti na rychlosti vybudování důvěry."  Rev. J.B.

Slow motion (Ako pomaly je pomaly ?)

Peter Pleyer - anglický performer, choreograf, tanečník, lektor pôsobiaci v Berlíne

VV sále naplnenom asi 50-timi účastníkmi, výrazná, ale pokoj vyžarujúca postava Petra Pleyera hovorí o Slow motion. O tom, čo nás v najbližšej hodine čaká. Hýbať sa pomaly. Tak pomaly ako vieme. Hýbať sa stále celým telom. Keď už pohyb začne, nezastaví sa a využíva možnosti priestoru. K tomu, ako zdôrazňuje Peter - performer a choreograf -, je potrebné zachovať plynúci pohyb tela neustálym presúvaním váhy. Je dobré začať na zemi, v svojom kľude s jednoduchou pulzáciou: striedavou expanziou a uzatváraním tela.

Začínam. Oči zavreté. Pomalý prenos váhy ma presúva a mení môj tvar. Rotácia otvára telo do priestoru a prebúdza zrak. Vnímam svoj dych, detaily v mojej blízkosti a vnímam rozostrene priestor plný plynúcich tiel. Ako pomaly je pomaly? Počujem Petrove slová, práve vo chvíli, kedy si uvedomujem, že zapojenie zraku môj pohyb o čosi zrýchlilo. Čo je moje pomaly? Viem udržať jednotné pomalé tempo svojho pohybu? Oddávam sa plynutiu a uvoľňujem túto otázku bez zvláštneho zapojenia analýzy. Môj vnútorný kľud nepotrebuje odpoveď a atmosféra v sále také niečo skoro popiera.

Všetci sa stávame jedným plynúcim pomaly sa prelievajúcim organizmom. Keď dochádza ku kontaktu, je mäkký, nedeje sa nič nečakané, nič závratné. Na všetko je čas reagovať. Pozornosť je naplnená vnímaním zvnútra i z vonku.

Vnímam, kde som a moje telo sa presúva nasledovaním jednoduchých pohybových zámerov. Tie prichádzajú z tela samého v tak širokom čase, že sa na ne dokáže pripraviť každá bunka. Akoby všetko v tele bolo informované, v jednom kontakte, v spoločnom tempe a bezčasí. Som niekedy sólo, niekedy súčasťou prelievajúceho sa klbka tiel.

Počujem Petrovu výzvu k zastaveniu, ukončeniu a návratu do plnej pozornosti pre zdieľanie. Na tvárach ostatných účastníkov sa zrkadlí slastný tichý pokoj a otvorenosť. Niektorí v pohybe regenerovali na úrovni spánku, iní si spánok a snenie v pohybe prežili. Hovoríme o zmenách v našej pozornosti, kedy sme boli schopní vnímať detail i vzdialenosť a cítiť sa v jednom celku zároveň. Hovoríme o vnímaní času a vnímaní rýchlosti. Ako pomaly je pomaly?

Otvára to vo mne otázky: Ako pomalá by mala byť naša tekutá doba, aby sme v nej mohli plynúť bez straty seba samých, spojenia s okolím i vzájomných hlbších kontaktov. Ako pomaly potrebujeme žiť, aby sme mohli spolubyť?

Sandra Reeve: Somatics & Symmathesy

Sandra Reeve je pohybová psychoterapeutka, pôsobiaca na University of Exeter (UK), kde dokončila doktorskú prácu na tému Ekologického Tela.

 Jej pohybový workshop sa niesol v téme "Symmathesy". Výraz označuje proces kontextuálneho vzájomného učenia sa cez interakcie odohrávajúce sa "v" a "medzi" živými entitami. Dnešný ekologický diskurz naliehavo volá po re-edukácii a zmenách v našom prístupe a chovaní. Tento diskurz ale nutne nereflektuje to, ako môžu byť ľudia vzdelávaní v spojovaní so svojím telom, a v stelesnenom pociťovaní seba ako súčasti vzájomne prepojeného prostredia. Skôr narážame na silné vnímanie seba ako entity oddelenej od prostredia snažiacej sa ho kontrolovať.

Na workshope nás Sandra preniesla k tejto téme skrze pohyb a reflexiu: Dostávame sa do skúsenosti, kedy naše telo vnímame ako rozhranie medzi vnútorným a vonkajším svetom. Je rozhraním, teda membránovou hranicou. Svoj pohyb prenášam do prostredia medzi ostatných, a k ostatným. Telesne mám možnosť vnímať vzťahy medzi ďalšími telami, či objektami v prostredí. Aké je to byť - pociťovať sa - VEDĽA? Aké je to byť MEDZI? Ako sa telesne vnímam MEDZI VIACERÝMI? Aké je to byť PROTI niekomu, či niečomu. Ako to vníma moje Soma? Všetky tieto vnemy sa netýkajú len mňa ako človeka vo vzťahu k iným ľudom. Týkajú sa ma pretože sa odohrávajú neustále. Som vždy súčasťou množstva vzťahov so živým svetom okolo, neustále som vedľa ničoho, v niečom, s niečím v rôznych reláciách.

Nachádzame si v tomto spojitom svete SVOJ priestor v rámci sálu. Označujeme ho položením svojho podsedáku na zem. Je to priestor pre môj slobodný pohyb v najbližších chvíľach. Tento priestor ale Sandrine slová zhustili a obmedzili. Pohyb je limitovaný na blízke okolie podsedáku do vzdialenosti jedného bežného kroku. Aké je to pohybovať sa v limitovanom priestore? Ako živá môže byť moja telesná existencia, keď moje telo nesmie využiť viac miesta ako 0,5 m2? Dokáže byť moje telo dosť kreatívne na to, aby som sa udržala vo vyživujúcom pohybe? Dokážem tvoriť rozmanitý pohyb a stále objavovať nové možnosti? Dokážem žiť v obmedzení bez pocitu limitu? Dokážem! Prežívam si skúsenosť, že menej nemusí znamenať málo, či nedostatok.

Moje zmysly sa otvoria keď sa prestávam snažiť počuť, uvoľnenie sluchu je o prijímaní príchodzích zvukov bez snahy ich počúvať. Prechádzam do otvoreného kontaktu s tým, čo sa deje okolo. Moje telo je opäť interface s prostredím cez všetky jeho zmysly.

Sandra nás obracia k našej životnej realite, v mentálnej rovinne hľadáme slová z našich životných, pracovných, či umeleckých praxí, popisujúce jednu vec, ktorú považujeme za užitočnú v dobe ekologickej krízy. Zdieľame ich v päťčlenných skupinách. Zhodujeme sa na jednom výraze, ktorý následne spoločne vyjadrujeme v pohybe. Ide skôr o hľadanie jeho vyjadrenia v našich telách v skupine a v pohybe zároveň. Je to silný zážitok. Nezabudnem na skúsenosť toho, čo v sebe potrebujem mobilizovať a ako sa spojiť s ostatnými aby som vyjadrila - Trpezlivosť v zmysle NO INSTANT or DIRECT ACTION. Pri tomto telesnom procese zároveň dostávam telesný signál pochybnosti, či toto téma v kontexte krízy je skutočne aj moje.

Performatívne stratégie pre Aktivsmus...

Aktivizmus. Aktivita s cieľom Aktivovať = vzbudiť, rozhýbať, mobilizovať k akcii. Prichádza vo chvíli, kedy aktivita jedného nestačí, kedy Goliáša potrebuje pokoriť niekoľko Davidov. Kedy krásny citát niekoho múdreho, ktorému som dlho verila - "keby si každý upratal pred svojim vlastný prahom, svet by bol razom čisté miesto" - vyznieva naozaj málo realisticky. Sme v globálnej dobe, kedy skutočne upratať si pred vlastným prahom (kde začína a končí?) je tak veľká práca, že jej obludnosť môže jednotlivca paralyzovať, či ho vydáva na cestu dlhej adaptácie s množstvom malých akcií, na ktorú možno už naozaj nie je čas. Malé akcie potrebujú doprevádzať tie veľké.

Ako môže somatika v tomto pomôcť? Ako sa môže dostať zo sál a tanečných štúdií tam, kde skutočne môže prispieť k spoločenskej, nie len individuálnej zmene? Toto boli zásadné otázky, na ktoré sa hľadali odpovede v rámci panelových diskusií, debát ale aj v pohybe.

Workshop Tiaga Gambogi, Brazílskeho performera, tanečníka, choreografa a výskumníka bol o konkrétnej akcii. Skúmali sme, tvorili a porovnávali ako fyzické tak intelektuálne stratégie ako "narušiť to normálne". Nič sme neničil, nič nepoškodzovali. Jediná forma vyjadrenia bolo naše telo. Telo ukazovalo. Telo a jeho živé precítenie v expresii zdeľuje - umožňuje komunikovať. Autentické telesné vyjadrenie často vzbudzuje nie len emočné ale i telesné odozvy u sledujúcich. A tu dochádza k spojeniu. V tom je sila skúsenosti, ktorú som na workshopoe Tiaga zažila. Myslím, že som začala chápať zámer jeho práce. Tiago je aktivista. Žije v UK ale silne sa ho dotýka diktatúra a jej ekologické následky v rodnej Brazílii. Používa pouličné telesné umenie a svoje klaunské nadanie ku komunikácii kritických prežitkov súčasnosti.

Somaticky zameraný umelecký aktivizmus je jedna z možných ciest. Tá ďalšia možno leží v pomoci tým, ktorí sa rozhodli konať aj za cenu diskomfortu a sebaobetovania v tom, aby nestratili kontakt so svojim telesným Ja, nestratili ukotvenie...

Ciest môže byť mnoho a chvíľu ich ešte možno budeme nachádzať. Na Body IQ sme možno urobili prvý krok.